Na marcovú prednášku v rámci katolíckeho vzdelávania pre dospelých, organizovanú občianskym združením Pázmaneum, otec Zsolt pozval Kláru Bokor, ktorá v interaktívnej prednáške zdieľala  svoje zážitky, ktoré skúsila vo svojich cestovaniach.

„Každá moja cesta je pútnická. Hľadám v ľuďoch, v kultúrach a vo viere spiritualizmus. Sledujem, ako žijú miestni, aké majú návyky vo viere, ako slávia sviatky, aké sú kostoly. Pre nás, ktorí sme boli vychovaní v kresťanskej kultúre, je ohromujúce vidieť rituály a požiadavky inej viery“ – podelila sa s nami Klára, svetobežníčka. Hovorila o svojej nepálskej a indickej ceste o hinduizme, ktorá sa dá ťažko definovať, lebo počas dejín sa dynamicky rozvíjala, aj sa rozvíja a formuluje. Hovorila o svojich zážitkoch z brehu Gange o bedároch, o nesmiernej chudobe, o kultúrnom dedičstve, o živote v usadlostiach o kaste.

V druhej časti svojej prednášky  sa podelila s poslucháčmi o svoje zážitky, keď v ďalekých krajinách chodila po stopách kresťanstva.

Počas pôstneho obdobia chodila v Etiópii, kde sa nachádzajú pamiatky z ranného kresťanstva. Mnoho miest je evidovaných ako súčasť Svetového dedičstva. Úcta kostola je samozrejmosťou, vstupuje sa boso.

„Každý kostol chráni ortodoxný farár, ktorého ruku bozká každý veriaci pri vstupe. Mali sme čas vžiť sa do rituálov, sledovať pútnikov ako bozkávajú prah kostola. Okolo kostolov žijú stovky pustovníkov v dierach vyhĺbených do skál, ktorí nevlastnia ani najnutnejšie veci. Celý ich majetok pozostáva z palice, ruženca a z čutory na vodu. My, Európania sa iba čudujeme, ako málo stačí pre život človeka“  –  hovorí Klára.

Takisto počas pôstneho obdobia chodila v Mexiku. Hovorila o čare malých mexických kostolov na území Mayov, kde viery žijú v symbióze, popri sebe aj pradávna viera a kresťanstvo. Je samozrejmosťou, že v kostole San Juan Chumala sa mieša viera dávneho sveta Mayov s učením kresťanstva a na podlahe kostola svietia tisícky sviečok, ktoré zobrazujú úctu k Bohu slnka a slová modlitby spoločne oslovujú Pannu Máriu a Quetzalcoatla.

Nakoniec hovorila o zážitkoch na Filipínach, kde popri cestách možno stretnúť mužov vláčiacich kríž už pred Veľkým piatkom. Na Veľký piatok sa vydáva na cestu veľká skupina seba bičujúcich mužov a strieka krv. V meste Cutud v 35 stupňovej horúčave dianie sleduje zvedavý húf ako pred 2000 rokmi. Vtedy sa podujalo 17 mužov na ukrižovanie.

Na prednášku prišla Ágnes Keszegh z Kamenice nad Hronom a v diskusii prezradila: „Ohromil ma obraz mladých mužov, ktorí do krvi korbáčovali vlastný chrbát. Ako brali na seba utrpenie prechádzajúc krížovou cestou. My by sme mali iba zájsť do kostola počas pôstneho obdobia, aby sme spomínali na utrpenie Krista…“

Je rituál na Filipínach skutočnosť alebo šou pre turistov? V čom je rozdiel medzi kresťanstvom a mentalitou národov a ich tradícií? Preformuje sa viera jednotnej liturgie? Na tieto otázky hľadali odpoveď poslucháči a prednášajúci.

Pre poslucháčov bol srdcervúci zážitok Kláry z trnavskej Manily : „Každý mal v ruke horiacu sviečku, rozmýšľala som, čo by bolo, keby…, ale som to nedomyslela, lebo sa objavil neónom osvetlený veľký kríž s postavou vzkrieseného Ježiša. Svätá omša trvala tri hodiny v dobrej nálade. Na kázni farára sa veriaci zabávali, odpovedali na otázky otca a tlieskali. Ani som sa nečudovala, že omša vyústila do ľudovej veselice, kde niesli sochu Krista a panny Márie životnej veľkosti cez mestskú časť v sprievode bubnov. Obe sochy sa stretli pred pódiom, ktorý zaplnili malí anjelici (deti oblečené za anjelov) „od zeme až po nebo“. Na oslavujúci dav padali trblietajúce konfety a my sme sa vznášali „v nebi“. Vyvrcholením všetkého bol ohňostroj.“

Záverom Klára dodala, že kdekoľvek chodila po svete, prežívajúc akákoľvek zážitky v ďalekých krajinách pri stretnutiach s katolíckymi kresťanmi – napriek inakosti a pestrosti – vždy prežívala pocit súdržnosti, ktorý vedie na tej istej ceste každého veriaceho k Ježišovi.

Kornélia Berényi

(Nasledujúca prednáška Akadémie Regnum Marianum bude 27. apríla.)

 

Comments are closed.