História a pamiatky obce

Historický vývoj

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1156, kde ešte figurovala pod názvom Scheuden.

Výsledky archeologických výskumov vykonané v roku 1971 dokázali, že územie obce bolo osídlené už od začiatku doby kamennej. Prvé vykopávky sa uskutočnili na Busahegyi, amforaktorý sa stal najvýznamnejším náleziskom – našli tu kamenné nástroje, ktoré mali niekoľko tisíc rokov. Objavili tiež stopy (podľa objavených pamiatok z neskorého neolitu ľudu lengyelskej kultúry) osídlenia zo 4. tisícročia pred n. l. Z obdobia 5.-4. tisícročia pred n. l. sú pozoruhodné   antropomorfné   artefakty, a  to dve vázovité nádoby, ktoré sú zaujímavé svojím keramickým tvarom a myšlienkou stotožnenia ženy.

Nálezy z roku 2000 pred n. l. ľudu s kanelovanou keramikou sa nachádzajú t. č. v archeologickom múzeu v Budapešti. Z bronzovej doby boli objavené náramky a meč. Z rímskej doby sa objavilo nálezisko v priestore chotára Farkaspuszta. V Busahegyi objavili avarský hrinkový tábor, kde žili spolu so Slovanmi. Na kopci Várhely, ktoré už dnes neexistuje, bolo objavené známe slovanské hradisko.

V 4. storočí pred n. l. sem prišli Kelti, prvá známa skupina tu žijúcich obyvateľov. V 1. soročí n. l. sa územie stalo provinciou Rímskej ríše. V 5. storočí sa tu objavili Húni, ktorých považujú za predkov dnešných Maďarov. Po nich sa tu usadili Avari a neskôr, v 8. storočí, moravskí Slovania, ktorí sa začali zaoberať už poľnohospodárstvom. V 9.-10. stor. opúšťali Slovania danú lokalitu a prichádzali sem, resp. sa usídlili na oboch brehoch Dunaja nomádski Maďari. Toto územie bolo začlenené do panstva Arpádovcov. V časti osady Busahegy sa usadil kmeň náčelníka Tordu. Neskôr túto osadu do kráľovského majetku prijal Štefan I. ako osadu na svahoch „Perlivého vína“ hrozna-Szölgyön. Za vlády Gejzu II. patrili obe osady, Buzahegy a Várhely, do ostrihomského panstva. V roku 1242 ju obsadili Tatári, po ktorých odchode kráľ Béla IV. privolal do obce nemeckých a slovenských osadníkov. Prišlo asi 40 nemeckých rodín, a týmto sa obec vlastne rozdelila na dve časti, a to „maďarskú“ zvanú Unngarica Villa Sceudin a „nemeckú“, ktorú pomenovali podľa germánskeho kmeňa Teuton, t.j. Theutonica Villa Sceudin. Od roku 1291 je doterajšie územie obce rozdelené na Maďarský a Nemecký Svodín a pretrváva až do dnešnej doby.

Roku 1427 dostala obec výsady mesta a jarmočné právo a nesie názov Oppidum Sceuden Ungaricum. V čase kuruckých vojen (r. 1708) oba Svodíny obsadil František Rákoczi za pomoci zemepány Jána Bottyána z Novej Viesky a v roku 1710 bola osada Várhely zrovnaná so zemou.

V rokoch 1938-1945 boli obe obce začlenené do horthyovského Maďarska. Po obnovení ČSR po 2. svetovej vojne boli jej súčasťou a od 28.6.1948 boli zlúčené pod názvom dodnes používanom, Svodín.

Kultúrne pamiatky a zaujímavosti

Nehnuteľné národné kultúrne pamiatky (NNKP) registrované v Pamiatkovom úrade Slovenskej republiky a nachádzajúce sa v obci sú nasledovné:

Zoznam NNKP (2010) tabuľka č. 1

Svodín Nehnuteľná národná kultúrna pamiatka
Archeologická lokalita sv. Michala (Maďarský Svodín)
Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Maďarský Svodín)

Zdroj: Pamiatkový úrad SR (www.pamiatky.sk)

Dominantou obce je kostol Nanebovzatia Panny Márie (1792-1799, obnovený v r. 1957-1958), ktorý sa nachádza na katastrálnej hranici medzi bývalými Svodínmi. Prvým kostolom na území obce bol románsky Kostol Sv. Michala, ktorý bol zničený odstupujúcimi Nemcami v roku 1945.

Po čase sa začalo s konzerváciou ruín Kostola Sv. Michala a súbežne prebiehala aj realizácia Domu ľudových tradícií, ktorý je verejnosti prístupný od júna roku 2005. Návštevníci obce sa tu môžu oboznámiť s tradíciami a zvykmi svodínskeho ľudu a  nahliadnuť ako do kultúrneho tak do každodenného života svodínskeho ľudu zo začiatku XX. storočia.

V archeologickom múzeu vo Svodíne sú vyinštalované dve expozície, ktoré prostredníctvom unikátnych archeologických artefaktov prezentujú bohatú históriu obce od mladšej doby kamennej až po obdobie protitureckých bojov (4800 pred Kr. – 17. stor. po Kr.). Osobitná pozornosť je tu venovaná Doc. PhDr. Viere Nimejcovej – Pavúkovej (1937 – 1997), ktorá tu v rokoch 1971 – 1983 uskutočnila objavy, ktoré zaradili túto lokalitu do kategórie „náleziská svetového významu“.

Svodín je známy množstvom archeologických nálezov, dokazujúcich osídlenie Pohronskej pahorkatiny. Hlavným ťažiskom archeologického výskumu v rokoch 1971 – 1983 bolo objavené sídlisko, s ním súvisiace opevnenia i pohrebisko lengyelskej kultúry ležiace v polohe Busahegy v Nemeckom Svodíne, ktoré obec preslávili ďaleko za hranicami Slovenska.

Výskum priniesol výsledky, ktoré zatiaľ v strednej Európe nemajú asatasok1konkurenciu. O rozmanitosti týchto nálezov je vydaná nejedna publikácia.

Neskoroneolitické kruhové priekopy – rondely v stredodunajskom priestore chronologicky viazané na rané stupne lengyelskej kultúry a s ňou súčasných kultúr s vpichmi zdobenou keramikou zrejme právom bývajú hodnotené ako najstaršia monumentálna architektúra v strednej Európe.

Najznámejší rondel je práve vo Svodíne. Jeho juhozápadná brána je orientovaná na smer vysokého Mesiaca, ktorý tam raz za 28 dní zapadá od júna do septembra každých 18,6 roka. Od decembra do apríla Mesiac zapadal na smere severozápadnej brány. Každá z brán do rondelu mala orientáciu na konkrétny bod na horizonte, kde Mesiac vychádzal alebo zapadal. Na týchto extrémnych polohách východu a západu Mesiaca nad svodínskym rondelom Slnko nikdy nemohlo vychádzať ani zapadať.

Rondely vznikali v jednom stavebnom cykle uprostred rozľahlých osád s rozlohou 13 až 30 hektárov, pozostávali až z 50 veľkých kolových domov. Viedli do nich zvyčajne štyri súmerne rozmiestnené, protiľahlé vchody, tie však mali len zriedkavo spoločnú os. Tieto masívne brány sú jednou z mála fixne merateľných konštánt. Svojou orientáciou voči hlavným svetovým stranám priam núkali skúmanie možných súvislostí s chodom nebeských telies, slnovratmi alebo rovnodennosťou (taká orientácia stavieb sa však v neolite nepoužívala).

asatasok2Pri analýze orientácie rondelov na Slovensku sa objavil princíp, podľa ktorého veľká časť rondelov bola primárne orientovaná na smery západu Mesiaca. Mali teda aj významnú astronomickú úlohu: ich orientácia obohatila rituály o kalendár, ktorý im vtlačil pevný časový rámec pri uctievaní Slnka a Mesiaca.

Počítačová rekonštrukcia veľkého rondelu vo Svodíne. Mesiac vychádzajúci nad JV bránou zapadal na osi JZ vchodu. VIZUALIZÁCIA – A. ARPÁŠ PODĽA PODKLADOV J. PAVÚKA

Zaujímavosťou v obci je meno Pála Patóa, ktorého sochu vystavili v priestoroch centra obce. Ide o postavu, ktorú si zvolil v svojich veršoch známy maďarský spisovateľ Sándor Petőfi. Podľa niektorých literárnych historikov Petőfiho verše hovoria o vymyslenej osobe, a vo všeobecnosti kritizuje, vysmieva jej charakter a vlastnosti. Podľa doterajších zistení Petőfi mohol poznať dvoch Pálov Pathóovcov, jeden z nich pochádzal zo Svodína a druhý zo Szatmárskeho kraja, v Patóházán žujúceho v tom istom čase. Obaja boli ničím nezaujatí, leniví šľachtici. Ten „svodínsky“ sa narodil v blízkej Mužli v roku 1793, kde žilo viacero Pathóovcov. Podľa monografie Ostrihomskej župy ho zaradili do rádu šľachticov v 17. storočí. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že šľachtický rád dostal od Karola III. v roku 1714 predchodca Pála Pathóa za úctyhodný postoj prejavený v čase Rákocziho boja za slobodu. Pál Pathó v roku 1829 zanechal svoju obec, Mužlu, a presťahoval sa do Svodína. Je pravdepodobné, že popri šľachtického rodu už nemal veľa majetku a preto sa pokúšal presadiť v oblasti verejného života a stal sa tajomníkom vo Svodíne. Matrika svodínskej fary eviduje zosobášenie sa Pála Pathóa v roku 1843 vo veku 50 rokov s dcérou Örzsébetet šľachtickej rodiny Warghaových. Náhrobný kameň Örzsébetet Wargha ukazuje na potomstvo piatich detí. Pál Pathó podľa náhrobného kameňa nachádzajúceho sa v cintoríne maďarského Svodína zomrel 28. apríla 1855 vo veku 62 rokov.