posted by

Teta Mári, ktorá prežila hromadu zázrakov

Máriu Dékányovú, ktorá v tomto roku slávi 94 rokov, som našla v záhrade. Je začiatok marca, ale ona s hrabľami pripravuje pôdu, aby mohla všetko včas zasadiť. Hneď ma spozná a s úsmevom hovorí: Možno si už neužijem plody zo záhrady, ale v detstve som sa naučila „Pracuj tak, ako keby si žila večne a modli sa tak, ako keby si zajtra umrela“, toho sa držím.

V izbe si sadneme na rozhovor.

Najväčší zázrak som prežila počas vojny.

Ako mladá žena som sa musela schovávať pred ruskými vojakmi. Najprv som sa schovávala doma, potom som prešla k susedom. Neviem, kto ma prezradil, ale v jedno ráno niekto kričal s cudzím prízvukom: „ Mama Ilonka, poď domov“. Vyšla som. Predo mnou stál špatný ryšavý rus, v ruke samopal a pokrčená fotografia, znázorňujúca mňa a dcéru. Strkal do mňa, vyviedol ma na dvor a kričal: Stoj, Ilonka mama kaput, muž oficér. V momente mi blyslo hlavou, že spolu s touto fotkou našiel aj fotku môjho bratranca v maďarskej uniforme. Chcela som povedať, že to nie je môj manžel, ale som nedokázala prehovoriť. Zaspätkoval a namieril. V smrteľnej obave som sa pozrela na ostatných ruských vojakov, ktorí stáli na druhej strane dvora. Dôstojník niečo zašepkal vojakovi vedľa seba a ten s obrovským skokom sa dostal za chrbát vojaka, ktorý sa ma chystal zabiť a s puškou ho silno pridržal. Triasla som sa, nohy ma ledva udržali … život mi visel na vlásku. Teta Mári vyloví zo šuflíka ominóznu fotografiu a vlastné kresby, na ktorých znázorňuje, kde stáli oni, kde vojaci a odkiaľ jej prišli na pomoc.

Share on FacebookShare on Google+Share on TumblrTweet about this on TwitterShare on RedditShare on LinkedInPin on Pinterest

Comments are closed.